Edita bola v prvom transporte do Osvienčimu: Neviem, prečo ľudia nechápu, že vo vojne niet víťaza
Edita Grosman bola dievčaťom z prvého transportu žien a dievčat, ktorý bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade. Prečítajte si jej životný príbeh.
Židovské deti začali zo zákona oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Edita spomína, ako sa vrátila domov sestra Lea, ktorá začala študovať na obchodnej akadémii. Rozprávala im, ako pred školou stál chlap, ktorý im povedal: „Táto škola nie je pre Židov!“ Lea odmietla takúto segregáciu a zo školy odišla.
Zákony pribúdali
Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Medzi tie, na ktoré si Edita spomína najviac, patrilo, že nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú pásku. Žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskoršie, keď som bola v koncentráku.“
Edita už potom študovať nemohla, lebo mala viac ako 14 rokov. Aj so staršími súrodencami sa preto snažila pomáhať rodičom zarábať, ako sa len dalo. Ich najväčšou starosťou bolo, ako prežiť. Otec, keďže pracoval ako sklenár, dostal prezidentskú výnimku. Platiť mala pre celú rodinu.
V pekle Auschwitzu
V roku 1942 sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenskej republiky. Papiere na otcovu výnimku stále nechodili a do transportu tak zobrali aj Editu spolu so sestrou Leou. Mysleli si, že idú len na prácu do Poľska, o otcovej udelenej výnimke vtedy ani jedna z nich nevedela. Edita sa po vojne dozvedela, že otec po získaní papierov aj požiadal jedného známeho, arizátora, aby ich šiel zobrať z Osvienčimu, ktorý považovali za pracovný tábor. To sa však už nikdy neudialo.
Transport do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase sa však medzi väzenkyňami v dôsledku slabej stravy, vyčerpanosti a neexistujúcej hygieny začali vyskytovať rôzne choroby. Ochoreli aj obe sestry.
Smrť sestry
Lea dostala škvrnitý týfus. „Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, keď vedľa nej behali potkany,“ spomínala Edita. „Ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala... A ja som jej povedala: ,Nehnevaj sa na mňa, že žijem.´ Ja som si robila výčitky, že ja som prežila.“ Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.
