Edita bola v prvom transporte do Osvienčimu: Neviem, prečo ľudia nechápu, že vo vojne niet víťaza
Edita Grosman bola dievčaťom z prvého transportu žien a dievčat, ktorý bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade. Prečítajte si jej životný príbeh.
Edita potom tiež ochorela, dostala kostnú tuberkulózu, v tom čase smrteľnú chorobu. Nemci všetkých chorých posielali do plynu. Jej však život zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová, slúžiaca na ošetrovni. Vždy, keď bol chvíľu pokoj a Nemci ľudí do plynu neposielali, ju zobrala do ošetrovne, aby jej chorobu preliečila. V ošetrovni tak bola niekoľkokrát, vždy len na pár dní. Medzitým musela chodiť normálne do práce s veľkými bolesťami a dávať si pozor, aby nekrívala, inak by jej na chorobu Nemci prišli a zabili by ju.
Lágersestry
V roku 1944 sa Edite podarilo získať, spolu s jej priateľkou Elzou, funkciu upratovačky jednej štvrtiny bloku. S Elzou sa neskôr súkromne nazývali lágersestra. Na starosti mali udržiavanie poriadku a výdaj jedla. Aj keď spomína, že to nebola ľahká robota, lebo jedlo prichádzalo v sudoch, ktoré vážili okolo 75 kíl, ale tá práca im prišla ľudskejšia a lepšia.
Pre Editu bolo kľúčové a symbolické, že v tomto období mohla aj ona dať ľuďom jesť. Tábor bol rozdelený na tri samostatné časti: mužskú, ženskú a rodinnú. Z rodín však podľa Editiných spomienok takmer nikto neprežil, pretože ich veľmi rýchlo posielali na smrť.
Hrôzostrašné príhody
S mužmi v tábore mali minimum kontaktu. Výnimkami boli iba muži, ktorí pracovali ako elektrikári alebo odnášali mŕtvoly do spaľovacích komôr. Edita spomína prípad, keď istá žena prišla do tábora už tehotná, ale Nemci o tom nevedeli. Potajme porodila, no Elza ju presvedčila, aby dieťa zabila a zachránila aspoň seba, lebo keby sa o tom Nemci dozvedeli, popravili by ich oboch.
Elze sa podarilo presvedčiť mužov, čo odnášali mŕtvoly, aby dieťa zobrali s ostatnými telami do spaľovacích komôr. Podobných hrôzostrašných príhod má Edita z koncentračného tábora veľa. Hovorí, že takú hrôzu si dnes ľudia nedokážu predstaviť.
Po vojne
Edita sa po oslobodení dostala v skupine 11 ľudí dostala do Varšavy, ktorá bola zrovnaná zo zemou. Tu pochopila, že vojna nemá víťaza. Domov išla čiastočne pešo, nákladnými vlakmi alebo vozmi. Takto sa takmer omylom dostala na Sibír spolu s maďarskými vojakmi, ktorí si mysleli, že idú domov do Budapešti. Rusi ich však odvážali do sovietskeho väzenia. Našťastie, vlakvedúci im povedal, kam vlak smeruje, a presunul ich na vlak smerom na Slovensko.
