Starým židovským manželom nosila každé ráno teplé mlieko. Anna doteraz nevie, kto jej rodinu cez vojnu udal
Pamätníčka neskôr chodila varovať statkárov, aby poskrývali kone pred nemeckými raziami.
Prvé skúšky nestihla kvôli narodeniu prvého syna a druhý termín zmeškala tiež, lebo malý synček ochorel a musela s ním byť v nemocnici. Viac sa už do školských lavíc nevrátila. Ďurišovcom sa narodil ďalší syn a pamätníčka sa v roku 1965 zamestnala v Merine ako pradiarka. Tam ju zastihol aj august 1968. Nikdy sa politicky neangažovala, tak ju ani politické zmeny v tom období nijako neovplyvnili.
Jej manžel pracoval v trenčianskych kasárňach, neskôr tiež v Merine. Z Meriny chodievali zamestnanci na výmeny do podobných podnikov v Čechách a pamätá si, že Česi a Slováci nežili rovnako. Slovenské ženy mali prísnejšie normy, náročnejšie pracovné podmienky, menej prestávok a nižšie platy oproti ženám v českom závode.
November 1989 ju zastihol v kúpeľoch v Dudinciach. Spomínala si, že českí kúpeľní hostia to niesli ťažko. Najmä chlapi si vymieňali svoje názory trochu hlučnejšie a veľa z nich odišlo domov oveľa skôr. V čase rozpadu Československa už pamätníčka nepracovala, starala sa o ťažko chorého manžela.
Pozdrav z dávnej minulosti
Po revolúcii sa rodine Ďurišovcov, rovnako ako ďalším rodinám v obci, naskytla možnosť reštituovať pozemky, ktoré kedysi s ťažkým srdcom jej rodičia odovzdali do družstva. Na základe vlastníckych listov im boli pozemky vrátené, no naďalej ich obrábalo družstvo, za čo im začali vyplácať dividendy. Najprv im vrátili pozemky, ktoré mali vo vlastníctve a chcela dať na poriadok aj tie, ktoré mali v árende od Franklovcov.
Stará dohoda medzi Ďurišovcami a Franklovcami bola taká, že role postupne splácali s tým, že si ich časom od nich celkom odkúpia. Avšak, všetko vtedy zmenila druhá svetová vojna a neskoršie združstevňovanie. Najprv im žiadosť zamietli. „Medzitým tu bola návšteva z Izraela, prišla vnučka dcéry Franklovcov, pani Stella Marošová, čo sa vydala do Trenčína. Navštívila aj miesta, kde žili jej starí rodičia. Rozprávala, že jej stará mama si veľmi dobre pamätá na Aničku Zahumenskú, čo sa za Adamka Ďuriša vydala. A že oni boli veľmi dobrí priatelia a nielen s nimi, ale aj Adamka Ďuriša mama bola jej starej mamy najlepšia kamarátka. Ako moja babka. Mám to teda aj takto potvrdené, že ich dcéra prežila,“ spomínala s dojatím, ako jej do života opäť vstúpila rodina Franklovcov, ktorej kedysi aj ona ako malé dievčatko pomáhala aspoň trochu zmierniť krutosti nezmyselného holokaustu.
Pamätníčka sa od detstva veľmi zaujímala aj o kultúru vo svojej obci a od detstva hrávala v miestnom divadelnom súbore. V roku 1995 v Trenčianskych Stankovciach spoluzakladala Jednotu dôchodcov. V rámci jednoty vytvorili aj spevácku skupinu pod vedením Ladislava Žiška a stali sa neoddeliteľnou súčasťou všetkých kultúrnych podujatí v širokom okolí.
Svojím repertoárom sa snažia udržiavať tradície a zvyky predkov, aby ich poznala aj mladá generácia. Popri spevokole dôchodcov spievala aj cirkevnom spevokole pri evanjelickom zbore. Je aj dlhoročnou členkou dobrovoľného hasičského zboru. Pamätníčka dnes žije spokojným životom dôchodkyne, s láskou opatruje kroje svojej rodnej obce a teší sa z rodín svojich troch detí.
Článok bol vydaný v spolupráci s Post Bellum. Autorkou textu je Adriana Demjanovičová.
