Starým židovským manželom nosila každé ráno teplé mlieko. Anna doteraz nevie, kto jej rodinu cez vojnu udal

Počas oslobodzovacích bojov a ostreľovania Ďurišovcom poškodilo strechu na dome, ale inak ich väčšie škody obišli. Koniec vojny sa jej ešte spája s balíčkami, ktoré zhadzovali Američania v rámci humanitárnej pomoci. Vtedy prvýkrát ochutnala keksíky, čokoládu a kakao, ktoré im v škole pripravoval učiteľ Štukovský s kuchárkou.

Ťažký život po vojne

Veľké Stankovce a okolie boli oslobodené sovietskou a rumunskou armádou začiatkom apríla 1945. Pamätníčka si spomínala, že od Selca prichádzali partizáni, za nimi povstaleckí vojaci a veselo vykrikovali, že už je koniec vojny. Po vojne sa dedina ťažko spamätávala. Otec už viac nebol richtárom, zostal radšej hospodáriť na svojich roliach.

Ešte pred vojnou v roku 1936 si Ďurišovci zobrali do árendy (pozn.red.: prenájom) niekoľko rolí od Franklovcov, tak sa mali čo oháňať. V roku 1948 sa politická situácia zmenila. Ďurišovcom kvôli veľkým pozemkom vypočítali vysoké kontingenty, ktoré museli odvádzať.

„Keď sme nemali dosť mäsa alebo mlieka, tak sme to mohli nahradiť aj vajíčkami. Chodila som po Selci a kupovala vajcia. Koľkokrát som aj 300 vajec za mesiac kúpila a dávali sme to ako kontingent. Jeden mesiac sme odovzdali prasa a teľa a na druhý prišli a dali nám 5000 korún pokutu, že nemáme plánovaný stav dobytka. To museli tato zaplatiť, ale nebolo z čoho. Tak museli ísť do roboty do Šánerovej továrne do mäsokombinátu a pokutu odrobiť,“ spomínala na ťažké povojnové časy.

Vysmievali sa jej kvôli tomu, že nosila kroj

Pamätníčka sa učila dobre a rada, išla jej najmä matematika. Napriek maminmu nesúhlasu nastúpila na strednú ekonomickú školu v Trenčíne. Ako jediná tam prišla v kroji, lebo mama jej nechcela kúpiť mestské šaty. Tak po pár dňoch kvôli posmechu od spolužiakov štúdium vzdala.

Ďalšie ťažké časy však na Ďurišovcov ešte len čakali. Pamätníčka sa zamestnala v žiackom domove v Trenčíne v kuchyni, aby aspoň čosi zarobila a mali z čoho žiť. V tom období sa začalo vo veľkom združstevňovať. No jej otec nechcel o družstve ani počuť. Veľa ľudí v dedine dalo na jeho mienku a tiež nechceli podpísať družstvo, tak ho na niekoľko dní zavreli do basy. Z obecného úradu prišiel do jej zamestnania prípis, že ju musia prepustiť, lebo nemá uvedomelého otca.

Pamätníčka teda zostala bez práce. Otec nakoniec družstvo podpísal, nevládali platiť vysoké kontingenty. S ním vstúpili do družstva aj ostatní roľníci v Stankovciach. Ďurišovci okrem svojich rolí odovzdali aj tie, ktoré mali v árende ešte po Franklovcoch. Pamätníčke sa podarilo zamestnať na pošte. Ako poštárka sa dostala do mnohých domácností susedov a tam ju čakali nepríjemné prekvapenia.

„Prišla som do jedného domu a tam mali na posteli návlečky na perinách. Boli také vyšívané v rohoch. Poznala som ich. Boli to periny Franklovcov, čo po ich odchode ľudia rabovali. U takých ľudí, čo by som si v živote nebola pomyslela. Stále v kostole sedeli. A na druhom mieste som zase našla skrinku. Biely kredenc, ale takto vysoká (ukazuje) a bolo na dverách také povyrezávané ako sitká, aby do nej išiel vzduch. Tú skrinku mali v kuchyni a mali v nej veci,“ spomína si ešte aj dnes v šoku.

Politické zmeny a rodinný život

Pamätníčka sa vydávala v roku 1959 a za muža si vzala Pavla Ďuriša. Priezvisko Ďurišová jej teda zostalo aj naďalej. Mladomanželia zostali bývať v jej rodičovskom dome a čoskoro sa im narodila dcéra. Potom nastúpila do práce a z obecnej pošty odišla robiť na poštu do Trenčína. Naskytla sa jej možnosť dokončiť si vzdelanie.