Starým židovským manželom nosila každé ráno teplé mlieko. Anna doteraz nevie, kto jej rodinu cez vojnu udal

Otec s ním zašiel k veliteľovi gardy Jánovi Chudému. Pamätníčka išla s otcom. Nemecký veliteľ predostrel svoje požiadavky na 300 vajec, 70 pecňov chleba a slaniny. Ak by to nedostali, pustil by vojakov do dediny a vyrabovali by ju. Dohodli sa a dali bubeníkovi vybubnovať, nech ľudia splnia ich požiadavky, aby uchránili dedinu od nešťastia.

„Tá jeho žena to počúvala. Išla zobrať chlieb, odkrojila krajec chleba a išla mu ho dať. Môj tato vedeli trochu po maďarsky aj po nemecky. Ten veliteľ povedal, že keby ho nemrzelo, že je to stará žena, že ju hneď zastrelí. Že ona mu ide hento dávať?! Na kraji dediny stojí 300 hladných vojakov, ktorých potrebuje nakŕmiť a ona mu odkrojila len krajec. Ten Nemec sa normálne urazil. Muž ju rýchlo radšej zahnal do domu,“ spomínala pamätníčka na kritickú situáciu.

Udanie za pomoc partizánom

Pamätníčka nastúpila do školy v septembri 1944, akurát v čase Slovenského národného povstania. Veľké Stankovce neboli podhorská obec, tak dedina nezažívala nápory partizánov, ako neďaleký Selec ležiaci pod úpätím Považského Inovca. Pamätníčka si spomínala, že v ich dome istý čas býval nemecký veliteľ aj so svojím pobočníkom.

„On sem väčšinou chodil iba spávať. Takže sa ráno vychystal a išiel preč aj s tým svojím pucákom,“ uvádzala. „Partizáni boli v Selci v horách. Dole dedinou išiel jeden partizán a pýtal sa na richtára. Tak ho usmernili k nám. Prišiel sa pýtať, aká je tu divízia. Tato mu to povyprával, ale boli úplne strachom strnutý. Mama mu zabalili póltik slaniny a peceň chleba. Tato ma zavolali, že: ‘ Anička, choď tadeto a vystroj ho preč!‘ Ešte sme boli len na záhumní a už sme boli udaní. Ja som sa vracala dole dvorom a už tu bol ten Nemec, čo u nás spal. Kopol do dverí, mama s tatom boli vnútri v kuchyni. Puškou na nás mieril a po všetkých kútoch hľadal partizána. Doteraz nevieme, kto nás udal,“ spomínala na krušné chvíle.

Nemeckí vojaci často chodili pýtať kone. Prvého vždy oslovili richtára. Pamätníčka bola stále pri ňom, a keď to začula, nebolo viac treba. Vedela, čo má robiť. „Ja som bola vycvičená tak, že keď to môjmu tatovi povedali, zobrala som sa a išla po tých koniaroch ‚Schovajte sa, lebo bude razia, schovajte sa!‘ Tato im (Nemcom) povedali, že môžu skúsiť, ale všetci išli do Trenčína na zákopy. Tam sa vtedy povinne chodilo. Prešli po dedine, ale tam bola prázdna maštaľ, aj tam bola prázdna maštaľ. Niektorí gazdovia mali maštale a stodoly a za nimi bývali ešte také plevince. Tie si prerobili a kone si tam ustajnili,“ spomínala, ako s otcom uchránili gazdom niekoľko koní.

Praktiky rumunskej armády

Na jar sa v dedine objavili vojaci rumunskej armády. Jedenásť vozov plných vojakov zaparkovalo v humne u Ďurišovcov. „Pokradli nám sliepky, pozabíjali a varili si z nich polievku tu u nás na dvore. V druhom kotle vyvárali košele, takí boli zavšivavení. Nemali mydlo, tak ich čistili popolom. V potoku ich plákali a povešali všade po plotoch,“ spomínala na rumunských vojakov.

„V noci sme mávali na dvore službu aj so susedmi z dvora, aby nám nepobrali zásoby mäsa a masť, čo sme mali v kamennej pivnici uskladnené. Jednu noc sme strážili my a druhú noc strýco, čo tu býval,“ doplnila pamätníčka. Rumunskí vojaci sa v humne u Ďurišovcov zdržali niekoľko dní a zase išli ďalej.