Mama ho navštevovala až dovtedy, kým ju neodvliekla polícia. Juraja zachránil úkryt, ktorý bol väzením
Osemročného Juraja neskôr uväznili v budapeštianskom gete a otca mu zobral tábor v Lubline.
Obdobie prenasledovania židovskej menšiny na Slovensku strávil s matkou na úteku v Budapešti. Tam sa mu darilo úspešne ukrývať pred nacistickým terorom až do nástupu Szálasiho vlády, ktorá ho napokon uvrhla za múry budapeštianskeho geta, kde strávil posledné mesiace vojny.
Juraj Steiner sa narodil 26. mája 1936 v Zlatých Moravciach na juhozápade Slovenska. Obaja jeho rodičia, matka Alžbeta, za slobodna Schwartzová, aj otec Ladislav, mali židovský pôvod, pre ktorý boli počas trvania Slovenského štátu perzekvovaní.
Svoje rané detstvo strávil obklopený láskou rodičov a starej matky, ktorá prevádzkovala v Zlatých Moravciach obchod so zmiešaným tovarom. „Bol to v podstate taký rodinný podnik, v ktorom sa predávali knihy, papier, sklo a porcelán. Patril otcovej rodine, ktorá ho mala vo vlastníctve dlhé roky. Po náhlej smrti starého otca, ktorý zomrel na prasknutý žalúdočný vred, sa babička stala jeho vlastníčkou,“ hovoril Juraj.
Otca po odchode do nováckeho tábora už nikdy nevidel
Pokojné súžitie rodiny Steinerovcov náhle narušila rastúca popularita radikálnej pravice s jej antisemitskou rétorikou. Po oficiálnom vyhlásení vzniku Slovenského štátu boli v krátkom čase vládou prijaté protižidovské opatrenia, ktoré likvidovali židovskú komunitu nielen po sociálnej, ale aj hospodárskej stránke.
Jedným z takýchto opatrení bolo vyvlastňovanie židovského majetku. Proces arizácie, ktorý vyvrcholil v rokoch 1941 – 1942, sa dotkol sa aj Jurajovej rodiny. „Vo februári 1942 sme museli predať náš obchod do rúk arizátorky. Tým, že sme v objekte, kde sme mali obchod, aj bývali, ostali sme bez domova,“ vysvetľoval Juraj.
Po nútenom odchode sa mladá rodina premiestnila aj so starou mamou do novovznikajúcej štvrte v Zlatých Moravciach. Juraj si spomína, ako ich pár dní po príchode zasiahla ďalšia vlna tvrdých opatrení proti židovskej menšine: „Otcovi zrazu prišlo povolanie, že má nastúpiť do internačného tábora v Novákoch. Rovno odtiaľ ho potom presunuli do koncentračného tábora v Lubline. Nikdy potom som ho už nevidel.“
