Mama ho navštevovala až dovtedy, kým ju neodvliekla polícia. Juraja zachránil úkryt, ktorý bol väzením
Osemročného Juraja neskôr uväznili v budapeštianskom gete a otca mu zobral tábor v Lubline.
Nočný útek zo Zlatých Moraviec
V strachu pred rovnakým osudom, aký postihol Jurajovho otca, sa zvyšní členovia rodiny Steinerovcov rozhodli opustiť Zlaté Moravce. Ich dočasným útočiskom sa stali Nové Zámky, v ktorých mali príbuzných. „Prakticky sme tam mali tri možnosti, kam sa uchýliť – stará mama tam mala vydatú dcéru, mama sestru a brata s rodinou, no a tak sa rozhodlo, že pôjdeme tam a ďalej sa uvidí.“
Za pomoci známych zorganizovala Jurajova matka so starou mamou nočný presun do Nových Zámkov, ktoré boli po Prvej viedenskej arbitráži okupované Maďarskom. „Mali sme dohodnutý odvoz, ktorý nás mal bezpečne prepraviť k hraniciam. Zastavili sme pár kilometrov od hraníc a pokračovali ďalej v ceste peši cez kopce, až kým sme nedošli na železničnú stanicu. Tam sme nastúpili do vlaku, ktorým sme sa dopravili do tetinho bytu,“ spomínal Juraj.
Kým Juraj s matkou pokračovali na ďalší deň v ceste, stará mama sa rozhodla zostať v Nových Zámkoch u dcéry. „Babička tam žila v utajení dosť dlhú dobu. Cez deň vôbec nevychádzala z domu. Na vychádzky chodievala až neskoro v noci, aby si ju náhodou niekto nevšimol a nenahlásil.“
Juraj s mamou sa medzičasom ukrývali v Budapešti, ktorá sa v období holokaustu stala útočiskom mnohých židovských rodín. „Presúvali sme sa zhruba každých šesť týždňov po rôznych podnájmoch, ku ktorým sme sa dostali cez inzeráty. Raz sme takto skončili v jednom byte na okraji mesta. Jeden zo susedov nás začal upodozrievať. Po tom, ako sa ma na rovinu opýtal, či sme Židia, sa mama rozhodla konať a dala ma do dočasnej opatery rodine Beckových.“
Razia v bufete a detské domovy
Alžbeta Steinerová pravidelne navštevovala svojho syna až do momentu, kým ju neodviedla polícia do internačného tábora, v ktorom boli sústredení ľudia neschopní preukázať maďarské občianstvo. „Mamu zbalili počas razie v bufete, kam sa chodievala stravovať. Mali sme falošné doklady vystavené na meno Lányi, no tie sa ukázali byť nedostatočné. Zobrali ju rovno do tábora v Ricse, odkiaľ sa jej podarilo s nami neskôr spojiť,“ hovoril Juraj. Kontakt s rodinou tak pamätníkovi dlhú dobu sprostredkovávala rodina z Nových Zámkov, ktorá sa starala aj o jeho ekonomické zabezpečenie.
Keď v máji roku 1943 Juraj dovŕšil sedem rokov, rodina Beckovcov bola nútená riešiť otázky ohľadom Jurajovho nástupu do školy. „Tým, že som nebol nikde oficiálne zaevidovaný, museli ma dať na nejaký čas do detského domova, odkiaľ si ma osvojili. Tak sa celý proces zlegalizoval a ja som mohol v septembri začať so štúdiom na základnej škole,“ vysvetľoval pamätník.
Tesne pred koncom školského roka však Juraj svoje štúdium prerušil a presunul sa aj s matkou, ktorú medzitým prepustili z tábora, späť do Nových Zámkov. Tam pokračoval nejakú dobu v štúdiu prvého ročníka, ani ten však nakoniec neukončil. „Jednej noci nás zhromaždili a zobrali aj so starou mamou nákladiakom späť do Budapešti. Rovno odtiaľ sme putovali do záchytného tábora, kde sme strávili leto. Po dvoch medzizastávkach nás premiestnili do starej židovskej štvrte v Budapešti, kde ma umiestnili do detského domova,“ spomína Juraj. V snahe zabrániť rozdeleniu rodiny sa Jurajova matka zamestnala v sirotinci ako pomocná sila v kuchyni. Stará matka, vzhľadom na svoj pokročilý vek, skončila v židovskom starobinci, ktorý sa nachádzal o pár domov ďalej.
