Mama ho navštevovala až dovtedy, kým ju neodvliekla polícia. Juraja zachránil úkryt, ktorý bol väzením

Uväznený v budapeštianskom gete

Situácia židovskej komunity žijúcej na maďarskom území sa radikálne zhoršila po tom, ako sa koncom roka 1944 dostala k moci Strana šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt). Novým „vodcom” národa sa stal predseda strany, radikál Ferenc Szálasi, ktorý za tichej pomoci nacistického Nemecka rozpútal v krajine teror. „Nyilašovci začali zhromažďovať všetkých Židov a posielať ich do lágrov. Bohužiaľ to neobišlo ani našu rodinu. Mame sa podarilo pred prvou vlnou transportov zachrániť, no netrvalo dlho a napokon ju odviedli do koncentračného tábora v Ravensbrücku,“ hovoril Juraj. 

Tí, ktorým sa podarilo pred deportáciami zachrániť, sa buď ukrývali alebo boli umiestení do židovského geta. Neslávne známe bolo najmä budapeštianske geto, v ktorom bolo uväznených v nehumánnych podmienkach vyše 70 000 príslušníkov židovskej menšiny, vrátane Juraja a jeho starej mamy. „Z našej štvrte sa postupne stalo geto, z ktorého sa nedalo dostať von. Spomínam si, ako sa tam zhromažďovali všetci naši známi z Budapešti – zhodou okolností bývala iba pár ulíc od nás pani Becková, u ktorej som predtým žil. Keď zistila, že mamu odviedli, rozhodla sa dočasne si ma osvojiť,“ hovoril pamätník. 

Na druhej strane múru 

Kruté podmienky, v ktorých boli obyvatelia budapeštianskeho geta nútení existovať, ukončil až príchod vojakov Červenej armády dňa 18. januára 1945. Jurajovi sa v tejto súvislosti vybavuje spomienka na explóziu a následný pád múru, ktorý ich na necelé dva mesiace násilne uväznil. 

Po oslobodení budapeštianskeho geta sa pani Becková vrátila späť do svojho bytu, následkom čoho sa ocitol Juraj späť v detskom domove. Stará matka, ktorej sa tiež podarilo besnenie Szálasiho vlády prežiť, sa s vnukom pravidelne stretávala a dohliadla na jeho výchovu. „Život sa pomaly vracal do normálu. Prvého februára obnovili výučbu a ja som nastúpil do druhej triedy,“ konštatoval Juraj. Ani druhý ročník však napokon v budapeštianskej škole neukončil, pretože sa so starou mamou rozhodli odísť z mesta. „Ono je to celkom vtipná príhoda. Blížil sa záver roka a ja som hlúpou náhodou niekde stratil knihy. Tak strašne som sa to bál v škole priznať, že som začal starú mamu prehovárať, aby sme sa vrátili domov. Ona napokon súhlasila.“

Koncom júna 1945 sa tak Juraj so starou mamou bezpečne vrátili do Zlatých Moraviec v nádeji, že sa podarilo prežiť židovské pogromy aj ich blízkym. Veľké prekvapenie čakalo Juraja v súvislosti s jeho mamou.