Mama ho navštevovala až dovtedy, kým ju neodvliekla polícia. Juraja zachránil úkryt, ktorý bol väzením
Osemročného Juraja neskôr uväznili v budapeštianskom gete a otca mu zobral tábor v Lubline.
Po invázii ostali načas uväznení v Rumunsku
V komárňanských lodeniciach prežil Juraj celý svoj profesionálny život, aj turbulentné spoločenské zmeny vrátane Pražskej jari a okupácie Československa, na ktorú si spomínal vďaka zážitku z dovolenky: „Bol som vtedy už ženatý. Jedno leto sme sa zobrali aj s manželkou na dovolenku do Rumunska. Zrazu sa zavreli hranice v Československu a my sme tam ostali na nejaký čas uväznení. Niektorí to využili ako zámienku a už sa nevrátili. My sme takúto potrebu necítili.“
Zmenu politickej a spoločenskej klímy vnímal Juraj aj na pracovisku a to najmä po tom, ako sa rozbehli v závode počas obdobia normalizácie politické čistky. „Bolo to citeľné v tom, že niektorí kolegovia boli zrazu prepustení zo zamestnania. Ja osobne som však nezažil žiadnu formu politického nátlaku,“ dodal pamätník.
Počas svojho pôsobenia v závode Juraj využil možnosť získať vyššie odborné vzdelanie a absolvoval diaľkové štúdium na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. V rámci štúdia mal možnosť vycestovať na zahraničný pobyt do Hainburgu, kde sa stretol i s mladými ľuďmi otvorene sympatizujúcimi s nacizmom: „Ubytovali nás vtedy na vysokoškolských internátoch. Na vlastné oči som mal možnosť vidieť, ako mnohým študentom na izbách visel hákový kríž.“ S výraznejšími prejavmi antisemitizmu sa však pamätník počas svojho dospelého života už nestretol.
Rok 1989 so sebou priniesol postupný rozpad Sovietskeho zväzu a s ním pád komunistického režimu v Československu. Juraj sa samotných protestov, ktoré vyústili do Nežnej revolúcie, nezúčastnil. „Na jednej strane som bol tak, ako mnohí, plný očakávania. Zároveň som však prirodzene cítil určité obavy z toho, čo bude nasledovať a ako sa ma to dotkne,“ vysvetľoval pamätník.
Podobné pocity neistoty zažíval Juraj aj pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky o pár rokov neskôr: „Nebol som fanúšikom rozdelenia. Bral som to tak, že Slovensko ako malý štát nebude natoľko významné. Nakoniec sa ukázalo, že je to čiastočne aj pravda.“
V čase nahrávania rozhovoru žil v Komárne na dôchodku.
Článok bol vydaný v spolupráci s Post Bellum. Autori: Martin Rodák, Barbora Vavrová
