Špinavá Židovka, kričal po nej chlapec na ZŠ. Miriam z Považia sa vtedy rozhodla, že bude pomáhať ľuďom
Jej rodičia bojovali v Slovenskom národnom povstaní a ako Židia sa museli ukrývať, ale horšie bolo pre nich prežiť komunizmus.
„Toho 21. augusta o štvrtej ráno mi zvoní telefón. Mala som tam kamarátov. ‚Mira, sú tu Rusi, choď domov,‘“ zaznelo v telefóne. S kamarátkou sa previezli ulicami Bratislavy, aby na vlastné oči videli, čo sa deje. „To bolo strašné. My sme prišli na Hviezdoslavovo námestie. To bolo plné, plné tankov. Aj tí Slováci tam boli, aj to kričalo. Ten vzduch bol plný boja,“ opisuje.
V pamätníčke sa znásoboval strach. Jednak o rodičov a brata, jednak o svojho synčeka. A naviac strach z toho, že sa nedostanú za hranice, domov, do Izraela. „To bol jeden z najhorších dní môjho života,“ priznala. Našťastie, o piatej popoludní sa im podarilo dostať sa na vlak do Viedne. Mesto bolo plné migrantov utekajúcich pred šťastnou budúcnosťou v znormalizovanom Československu.
Jomkipurská vojna a zlá situácia v Izraeli
Jej manžel pochádzal pôvodne z Rumunska, do Izraela sa dostal až v roku 1961. A hoci bol veľmi pobožný, jeho identita bola stále identitou európskeho Žida a aj pri výbere budúcej manželky preferoval európsky pôvod. „Ani neviem, či som chcela odísť, ale ja som chcela rodinu.“ Po synovi Gabrielovi sa im narodil Michael a rodinka sa usadila v Dimone, kde pamätníčka pokračovala vo svojej lekárskej praxi. „Dimona bola pre mňa veľmi dobrá, ja som bola veľmi, veľmi spokojná. Bolo to jedno príjemné obdobie môjho života,“ hovorí.
Zlom nastal v roku 1973, keď sa začala jomkipurská (suezská) vojna. „Boli sme v kostole. Naraz sa o dvanástej na obed otvoria dvere kostola a príde hlavný rabín Dimony aj s hlavným veliteľom vojska z Dimony. Prídu a hľadali ma. Našli ma, vybrali von a povedali: Doktor, vypukla vojna. A vaši dvaja kolegovia sú už na vojne a vy budete odteraz vojenským lekárom. Jej úloha okrem iného spočívala v tom, že musela rodičom oznamovať úmrtie ich synov. „Desaťkrát som to zvládla, jedenásty krát som povedala: stačilo,“ počíta.
Odišli do Nemecka, do mesta Essen, kde si urobila atestáciu z internej medicíny. Pôsobila tam ako lekárka celých pätnásť rokov. Synovia medzitým vyrástli v dospelých mužov a odišli študovať do Belgicka. Manželstvo nebolo príliš šťastné a po rozvode sa pamätníčka rozhodla vrátiť do Izraela. Manžel zostal v Nemecku. Napriek tomu, že sa ich životné cesty rozišli, keď ochorel, pamätníčka sa oňho postarala. Lekársku prax ukončila až v roku 2010, keď sa rozhodla ísť do domova pre seniorov. Do úplného dôchodku však odišla až v roku 2014. Vtedy ochorela. Život v Izraeli však nevníma veľmi šťastne: „Každý je proti každému. Tá situácia nie je dobrá, tá situácia je naozaj veľmi, veľmi zlá,“ uzavrela.
Článok bol vydaný v spolupráci s Post Bellum. Autorka a autor: Barbora Vavrová, Martin Rodák
