Nacisti pri ústupe zamínovali Bratislavu a chceli ju zničiť. Matej ich presvedčil, aby to nespravili
Danielin otec za vojny zachránil Bratislavu. Počas komunizmu sa musela rodina z mesta vysťahovať.
Otec Matej Vaníčka nakoniec mohol vyštudovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia, keď mal 20 rokov, mu umrela matka, o ktorú sa staral. O päť rokov neskôr si otvoril advokátsku kanceláriu. Obstaral si jeden stôl, písací stroj a stoličku. Nič iné nepotreboval. V Bratislave sa po vojne zapájal do spoločenského života. Bol jedným zo spoluzakladateľov Slovenského veslárskeho klubu, ktorý mal svoje priestory na pravej strane Dunaja, v časti pri Pečnianskom lese.
S manželkou sa spoznali na plese v Redute. Matej Vaníčka bol notársky úradník a každých sedem rokov ho presúvali na nové miesto. Deti, tri dievčatá, študovali v nemeckých školách, v severných Čechách, na hranici s Nemeckom. Keď v roku 1939 školu zatvorili, dievčatá ukončili štúdium na gymnáziu v Kežmarku, kde otec vtedy pôsobil. Po škole sa pani Darme podarilo zamestnať na sekretariáte v Zahraničnom obchode v Bratislave. Vedela jazyky.
Svadba bola v roku 1941. „Otec bol úspešný advokát. Do roku 1945 postavil dom. Politicky sa nikdy neangažoval. Hovorieval, že advokát musí byť apolitický. Angažoval sa však sociálne a pomáhal, kde mohol. Mnohých zastupoval bezplatne,“ spomínala pamätníčka. Najskôr mladá rodina bývala v malom byte na Poštovej ulici, ktorý patril k advokátskej kancelárii. Otec túžil po veľkej rodine, chcel mať dvanásť detí.
Otec počas vojny pomáhal Židom
Pamätníčkin otec zomrel v roku 1988. Dovtedy pred rodinou tajil, ako počas vojny pomáhal Židom. Pamätníčke sa podarilo zrekonštruovať udalosti, ktoré začali počas prvých transportov židovských občanov z ľudáckej Slovenskej republiky. V roku 1942 sa podarilo Matejovi zachrániť z transportu jeho kolegu.
V bielom lekárskom plášti sa vydal na železničnú stanicu na Nivách a presviedčal vojakov, že prišiel po vážne chorého väzňa, ktorý má infekčné ochorenie. Vojaci mu ho vydali a on ho potom ukrýval v skrini, na chodbe v jeho kancelárii. Tam bol dovtedy, až pokiaľ sa nepodarilo vybaviť papiere na vycestovanie. Napokon odišiel do Izraela. „Museli to vedieť aj jeho zamestnanci, ale nikto nič neprezradil,“ opísala Daniela tento odvážny krok otca.
V rodičovskom dome si počas vojny zriadil svoju kanceláriu plukovník Konrád Von Olen. „Rodičia sa do domu nasťahovali kvôli tomu oveľa skôr, ako plánovali. Aby im ho gardisti nezobrali. A tak tam bývali spolu s Nemcami. Hneď oproti bol aj bunker. Keď Nemci opúšťali Bratislavu, všetky veľké domy zamínovali. Aj ten náš,“ spomínala na plán nemeckých okupantov, ako zničiť pri ústupe Bratislavu.
