Ide cez posteľ, ohovárali ju. Sylvia Turbová bola ťažko skúšaným sexsymbolom, zachránil ju mladý Ivo

Mačacími očami očarila nielen Slovákov a Čechov, ale aj francúzske herecké a režisérske hviezdy. Sylvia Turbová bola v 60. a 70. rokoch považovaná za sexsymbol a snívali o nej tisícky mužov. Do sveta filmu vstúpila triumfálne a prirodzene ju obsadzovali do úloh zvodných krások, no uznanie si získala aj svojím hereckým umením.

Vo svojej profesii sa však potýkala s intrigami a nevraživosťou, niektoré kolegyne ju neznášali a ohovárali. Neskôr sa musela vyrovnať so smrťou rodičov, ako aj s tragickým koncom nevlastného syna, detskej hviezdy Tomáša Holého. Sama nemohla mať deti a túto skutočnosť niesla veľmi ťažko. „Naozaj bolo obdobie, keď som to znášala veľmi zle, dokonca som musela odísť od televíznej obrazovky, keď som tam videla nejaké deti,“ priznala pred rokmi. Osud však chcel, aby aj ona konečne našla svoje šťastie. A tak jej jedného dňa úplnou náhodou priviedol do cesty mladšieho Iva, ktorý pri nej stál až do posledných chvíľ. Prežili spolu 22 rokov.

Očarila Francúzsko

Sylvia Turbová sa narodila 30. septembra 1947 v Opave do umeleckej rodiny. Jej otcom bol slovenský operný spevák Belo Turba, ktorý po vojne pôsobil v Sliezskom národnom divadle v Opave. Odtiaľ sa rodina neskôr presťahovala do Bratislavy, kde Sylvia vyrastala. Od útleho veku sa vďaka rodičom venovala v rôznych podobách vystupovaniu, najčastejšie recitácii. Po maturite jej kroky potom viedli na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde absolvovala štúdium herectva.

Prečítajte si tiež: Spievala, aj keď jej pre chorobu zhrubol hlas. Eva Kostolányiová rakovinu skrývala aj pred mamou

Do sveta filmu vstúpila triumfálne v roku 1968, keď ju režisér Alain Robbe-Grillet obsadil do filmu Muž, ktorý luže. Spravil to napriek tomu, že po francúzsky nevedela ani slovo a v snímke si zahrala po boku hviezdy - Jeana Louisa Trintignanta. Tento film jej otvoril brány umeleckého sveta.

Po skončení školy Sylvia odišla aj s niekoľkými spolužiakmi do Košíc, kde strávila necelú sezónu a v roku 1972 odišla do Prahy. V tom čase sa tam 20-ročná Slovenka nezvykla dostať len tak, bez protekcie a to naštartovalo reči.

Osamelá a ohováraná

V meste na Vltave sa potom stala členkou Činohry Národného divadla v Prahe. A zatiaľ čo všetci jej priatelia a známi sa tešili z jej veľkého úspechu, ona si ho žiaľ užiť nevedela, cítila sa nešťastne a opustene. Začiatky v Prahe boli pre mladú herečku nesmierne náročné, mnohí kolegovia jej závideli, ohovárali ju a intrigovali proti nej. Šírili sa reči, že do Národného sa dostala cez posteľ.

„Bola som sama ako prst, nemala som tu nikoho. Ani kamarátov, ani rodinu. Mnoho mojich známych mi s nadšením gratulovalo k skvelej príležitosti hrať v pražskom Národnom divadle, no ja som sa tu cítila ako za trest,“ spomínala v rozhovore pre týždenník Šarm.

Jeho smrť niesla veľmi ťažko