Ako malý kradol Nemcom škvarky, aby nakŕmil hladných. Albín prežil vyčíňanie nacistov v Čičmanoch
Nacisti zapálili Čičmany a odvliekli 65 mužov do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku. Medzi nimi bol aj Albínov otec.
Na sklonku vojny dedinu opäť obsadili Nemci. Do dediny vnikli s dvoma tankami a mínometom. Rodičovský dom Albína Strapka zabrali nemeckí dôstojníci. „V našom dome bývali velitelia. Tu bola basa a mali tu uväznených chlapov, čo nezobrali do koncentráku. A ja som vždy zavčasu ráno vstal, na zemiakoch v pivnici sa zle spalo. Vždy ráno som prišiel na kontrolu, čo sa deje a kravy nakŕmiť. Naraz prídem ráno sem a cítil som vôňu. Prídem bližšie a Nemci si už hriali kastról s našimi oškvarkami. Čakal som, kým sa vytratia. V pivnici boli ľudia, čo nemali čo jesť. Vyčkal som moment, keď bol čistý vzduch a posledný z nich odišiel. Zobral som kastról a utekal som. Pred pivnicou som ho položil na klát. Bolo tam veľa hladných detí aj dospelých. Každý zobral do hrsti a s chuťou jedol,“ spomínal na Nemcov v dome pamätník Albín.
Táto situácia s oškvarkami sa opakovala niekoľkokrát. Nemci, samozrejme, vedeli, že im niekto chodí do kuchyne a berie im oškvarky. Jeden nemecký dôstojník vyhľadal Albína pred ich pivnicou, kde spávali s mamou a ostatnými dedinčanmi na zemiakoch a niečo po nemecky povedal. Preložila mu to suseda, čo trochu vedela po nemecky.
Nemec mu kázal, aby to vrátil a prišiel za ním do domu. „Vo mne stuhla krv, hneď som vedel, o čo ide. Našťastie v tom prvom kastróle bolo ešte trochu a dosypal som, aby tam čosi bolo. Prišiel som k Nemcovi a podával som mu kastról. Ten išiel rovno do izby a kývol na mňa, aby som šiel za ním. Na klinci mu visel kabát. Čosi len ťahal z toho vrecka a nemohol to vytiahnuť, nedarilo sa mu to. Nakoniec vytiahol kapsu cukríkov, podal mi ich a povedal, že môžem ísť. Srdce mi bilo ako splašené,“ opísal jednu z posledných spomienok na Nemcov Albín.
Otec sa vrátil z koncentračného tábora
Vojna sa pre Čičmany a jej obyvateľov skončia 27. apríla 1945. Zavčas rána vstúpili do dediny jednotky rumunskej armády a o pár dní aj sovietskej. Čičmanci sa však tešili len veľmi opatrne. Ešte stále nemali žiadne správy o odvlečených 65 mužoch. Nevedeli, kam sa podeli ich otcovia, manželia, bratia a synovia. Radosť zo slobody marila skutočnosť, že takmer pol dediny ľahlo popolom.
Pohorelci sa pobrali do vyprázdnených nemeckých dedín do Mostu pri Bratislave, Nitrianskeho Pravna a na Moravu. Z Čičmian v tom čase odišlo asi 100 rodín. Za nimi sa pobralo aj veľa ľudí z dedín s podobným osudom – Zliechov a Frývald. Už sa nikdy nevrátili, dedina spustla. Albínov otec bol tiež v skupine odvlečených mužov.
„Otecko bol v koncentráku a to sme ani nevedeli. Bola to už dlhá doba. V máji skončila vojna a vrátili sa až 11. júla. Aj sme sa dotazovali, pýtali ľudí, čo sa vrátili z koncentráku. Nikto nič o Čičmanoch nevedel. Až potom prišli takí mladí chlapci, čo boli zdatnejší, prišli od Zliechova pešo. Ani sme nevedeli, len naraz prišli, akoby z holého neba spadli. To bolo radosti vtedy,“ spomínal na šťastný návrat otca aj ostatných dedinčanov. Navrátilci prišli chorí a slabí, ale šťastní.
