Mária denne obchádzala les s masovými hrobmi. Nacistov vystrieľali Rusi a ona sa pred nimi musela ukryť

Nemeckí vojaci sa v Soblahove zdržiavali od jesene 1944 až do jari 1945. Dedinčania im odovzdávali potraviny, aby mali z čoho variť pre vojsko aj pre zajatcov. Chlapi z dediny chodievali kopať zátarasy na hlavné cesty a na trenčianske letisko.

„U nás pred chalupou sme mali orech a tam bola taká šína, taká železná zavesená. Ja som nevedela, na čo je to. A jeden raz, keď on prišiel domov s koňmi, kone vypriahol a hneď išiel tam na tú chalupu, tam sa schádzali. Naraz v noci, tak okolo dvanástej, zabúchal na okno, lebo sme mali zamknuté. Tak tata vstal, išiel mu otvoriť, že nech ide dovnútra. On nešiel. Tak potom nechal tak, nezamykal, že však on príde, že hádam ešte niečo robí. Zrazu na tú šínu začali tak strašne búchať poplach. Ľudia povstávali, lebo to strašne hrmotalo. Oni boli dohodnutí a všetci ušli do hôr. Tí zajatí. No hádam aj 15 ich bolo,“ spomínala na útek sovietskych zajatcov z dediny Mária. V dedine vznikol chaos a veľký poplach. Nemci do rána prehľadávali domy a okolité hory, no naspäť nedoviedli nikoho.

Masové popravy na Brezine

Mária pracovala v Tiberghienke ako tkáčka počas celej vojny. Spolu s bratom a ďalšími asi šesťdesiatimi dedinčanmi chodievali každé ráno cez les do závodu na šiestu. Do mesta to mali po hradskej ďaleko, krátili si cestu cez lesopark Brezina. Mali svoje už rokmi vyšliapané chodníčky, ktoré viedli aj cez oblasť nazývanú Vápenice. Kúsok odtiaľ bola zriadená vojenská strelnica.

„Naraz nás tam začali pristavovať vojaci. Prečože nás pristavujú, veď nestrieľajú, necvičia. Prečo nás nepúšťajú? Tak sme museli chodiť na taký oblúk. Oni tam vyvážali a strieľali väzňov. Do takej jamy. Jeden raz sme išli do roboty a už tam stál vojak, už nás nechcel pustiť. Tak sme museli obchodiť taký kusisko. Ako sme prichodili k Merine (Tiberghien), išli dve nákladné autá. Zakryté a za nimi išlo osobné auto. Sme vedeli, čo bude. A keď sme prišli už k Merine, už sme mali ísť skoro kúsok, naraz išli tie autá prázdne, už boli postrieľaní,“ s hrôzou spomínala na masové popravy Mária.

Po vojne na Brezine v Dušovej doline odhalili niekoľko masových hrobov. Na tomto mieste od októbra 1944 do apríla 1945 Nemci zahrabali 69 umučených alebo popravených partizánov, Židov alebo protifašistických bojovníkov. Mnoho z nich bolo pred popravou väznených na „palote“ v podzemí trenčianskeho súdu, kde sídlilo gestapo. „Tam ich vozili a strieľali. Na Brezine. Tam strieľali a my sme tadiaľ chodili do roboty. Keď to robili, tak nás tadiaľ nepustili, dali nás na takú obchádzku. Keď sme chodili už po fronte, tak to otvárali a čistili. Ľudia chodili si poznávať svojich,“ spomínala si s hrôzou počas rozhovoru Mária. Po vojne sa časť obetí podarilo identifikovať a pochovať v ich domovoch. 56 tiel pochovali v Čerešňovom sade nad Trenčínom.

V Tiberghienke zažili aj niekoľko poplachov, keď Nemci bombardovali strategické body na Považí. Vtedy museli všetci rýchlo opustiť fabriku a rozpŕchnuť sa čo najďalej. Koľkokrát utekali aj smerom na Zábranie k vojenským skladom, no odtiaľ ich rýchlo poslali preč, keďže to tam mohlo tiež vybuchnúť. Neskôr sa chodili skrývať popri Váhu a po poplachu sa museli vrátiť naspäť a všetku prácu odrobiť.

Na jar prišli Sovieti

Soblahov bol obsadený nemeckými vojakmi ešte celú zimu až do príchodu frontu na jar 1945. Blížiacim sa frontom stúpala nervozita aj v dedine. „Ľudia sa už nezhromažďovali, už sa báli. Lebo oni keď videli, že stoja 3 – 4 tak chodili okolo, museli sa legitimovať. Už to bolo také napäté,“ spomínala na blížiaci sa front Mária.

Článok pokračuje na ďalšej strane: