Mária denne obchádzala les s masovými hrobmi. Nacistov vystrieľali Rusi a ona sa pred nimi musela ukryť
Tam ich vozili a strieľali. Na Brezine. Tam strieľali a my sme tadiaľ chodili do roboty, s hrôzou si spomínala Mária.
„Bolo to v sobotu večer. Tu je ten breh (ukazovala), tam je cintorín a ja som bola toť štvrtá chalupa odtiaľto. Tam máme taký breh. Večer prišli tam (nemeckí) vojaci a pozerali a potom začali kopať také úkryty. My sme mali tam aj roľu, tam mali kravu naši. Dedko tam chceli zobrať dačo ďateliny, babka mu hovorí: ‚Nechoď tam, čo tam pôjdeš, veď sú tam vojaci, voľajako sa obejdeme.‘ Tak nešiel,“ spomínala na predvečer príchodu oslobodzovacej armády Mária.
Na druhý deň ráno už ľudia ani do kostola nešli. Nevedeli, čo sa bude diať. Mária si pamätá, že nemeckí vojaci mali nad dedinou vykopané bunkre, kde sa skryli. Ráno 8. apríla 1945 začala streľba z hôr ponad dedinu smerom k nemeckým bunkrom. „My sme bývali na predku a na zadku bol otcov brat. Tí hovorili, že poďme pozrieť, z čoho to tak strieľajú. Však sa nemohli vrátiť do tej chalupy, to len tak pišťalo! Chlapi hovorili, že decká tu nemôžu byť, môže to plesknúť do chalupy. Tak sme chytro prebehli do pivnice. Boli sme tam asi štyri hodiny, hádam aj 15 nás tam bolo, viaceré rodiny. Potom, keď tak zostalo ticho, tak vyšli pred tú bránu. A naraz kričia – ‚Už sú tu, pozrite sa!‘ Oni z hentej strany z tých hôr prišli a keď vyšli na ulicu naši ich videli. To prišli tí Rusi,“ spomínala Mária na príchod oslobodzovacej armády. Nemeckých vojakov skrývajúcich sa v bunkroch nad dedinou postrieľali a dedinčania ich pochovali mimo cintorína. Nevedeli, či sú kresťania.
Strach pred sovietskymi vojakmi
Po príchode oslobodzovacej armády sa dedina opäť zaplnila cudzími vojakmi. „My sme hneď boli v oknách, že čo to za ľudí. Tí vojaci si ruky podali s tými našimi chlapmi a porád hore brehom. To boli len peši čo prišli. Ale potom do večera prišlo vojska! Tí, čo to vyšli prví hore, tam bol výhľad. Nemeckí vojaci boli na stromoch, tak ich pobili. Tých prvých, čo išli. Potom ich museli ísť ľudia pobrať,“ spomínala Mária smutne na padlých sovietskych vojakov. Soblahov obsadili jednotky oslobodzovacej armády. Vo dvore veľkého gazdu Ondreja Baláža si postavili poľnú kuchyňu. Vozy plné jedla a pálenky uskladnili aj v okolitých dvoroch.
Vo dvore u Kopačkových tiež bolo niekoľko vozov s páleným a vojaci núkali aj Máriiných rodičov. „Ja som sa motala po dvore a prišlo tých vojakov veľa. Aj takí dôstojníci. Vzadu v dvore býval tatov brat a hovoril: ‚Tú Marínu doveďte voľakde. Pozrite sa, čo je tu tých vojakov!‘ Ale kde, keď boli už všade?! Tak potom k susedom. Medzi Balážom a nami bol jeden sused a oni boli mladí, mali dve deti. Oni sa báli v dome spať. Tak mňa potom previedli zadkom k nim. Však sme ich nemohli zobudiť! Oni nespali ani v izbe, ale na zadku v komore. Až keď sme im tam búchali. Do rána som tam spala na zemákoch,“ spomínala Mária na noc, kedy sa skrývala pred sovietskymi vojakmi.
Zopár vojakov bývalo aj v dome u Máriiných rodičov a strýka. Jeho žena bola akurát pár dní pred pôrodom a mala nachystanú plnú slamienku vajec, aby mala po pôrode výživnú stravu. Vojaci jej všetko pojedli a podgurážení pospali kade-tade po zemi. Ženy sa báli, tak ich nakoniec chlapi odšikovali k rodičom na opačný koniec dediny. Sovietski vojaci sa v dedine zdržali, až kým Nemci celkom neustúpili cez Vlársky priesmyk smerom na Moravu. Mária si ešte pamätá, ako sa cez dedinu presúvali dve obrovské zakryté autá. Chlapi neskôr hovorili, že to boli kaťuše, ktorými sa prebíjali ďalej na západ. V okolitých lesoch vyťažili vysoké stromy na opravu mostov cez Váh a domáci gazdovia ich na svojich kravách a konských povozoch museli zvážať do Trenčína.
Po vojne opäť ťažké časy
Časom zo Soblahova poodchádzali aj poslední sovietski vojaci a domáci si konečne vydýchli. Opravili rozbité cesty a vytrhané koľajnice železnice vedúcej popri Soblahove. Mária pracovala v Trenčíne ako tkáčka desať rokov, kým sa v roku 1951 vydala a porodila dve deti. S manželom Jozefom Zaťkom bývali u svokrovcov a spomína, že museli odovzdávať vysoké kontingenty: „Po vojne to bolo tak, ľudia sa ťažko spamätávali z toho. Muselo sa odovzdávať. Všetko. Nebolo ani pre vojsko, ani pre národ. Čo mali tieto roličky, všetko museli odovzdávať. Pri mlatbe stál komisár a že toto máte podľa rolí odovzdať. Či ti ostalo alebo neostalo, musel si dať.“
Článok pokračuje na ďalšej strane:
