Mária denne obchádzala les s masovými hrobmi. Nacistov vystrieľali Rusi a ona sa pred nimi musela ukryť
Tam ich vozili a strieľali. Na Brezine. Tam strieľali a my sme tadiaľ chodili do roboty, s hrôzou si spomínala Mária.
V Soblahove gazdovali dve veľké gazdovské rodiny – Balážovci a Scheryovci. „Voľakedy išli po tých, čo mali moc toho. To boli dve rodiny také bohaté. Tak ich vyviezli preč z dediny, keď nechceli podpísať a role odovzdať. Aj ten Ondrej Baláž nechcel podpísať, tak ho vyviezli. Chudák, chodil po horách, nesmel ísť domov. A hentých Scheryovcov, toho starého syn študoval poľnohospodársku školu. Vyštudoval a ten sa potom chytil do Stankoviec za agronóma a on si tam potom zobral aj otca a sestru. Tam v tých Stankovciach mohol byť, tu doma nesmel byť,“ povzdychla si Mária nad nešťastím veľkých gazdov.
Postupne brali do družstva aj menšie gazdovstvá, tri hektáre odovzdali aj Máriini svokrovci. Zo sebestačných hospodárov sa razom stali chudobní ľudia bez rolí, dobytka aj bez peňazí. Staručkí svokrovci už nevládali robiť, tak na roboty nastúpila Mária a malé deti zverila svokre. Ak by nepracovala na družstve, o prácu by prišiel aj jej manžel stolár.
Zmena politického režimu
Pri práci na družstve zastihol Máriu aj august 1968. Soblahovské družstvo sa zaoberalo pestovaním cukrovej repy a chmeľu. Mária spomína, že mali veľmi pokrokového vedúceho, ktorý chcel na družstvo prilákať aj veľa mladých ľudí a vytvoriť im pracovné príležitosti aj cez zimu. V auguste 1968 však tragicky zahynul a na družstve sa týždeň poriadne nepracovalo. Koncom augusta šla Mária opäť do práce. Traktory však stále nevrčali na poliach, ani ľudia sa nehrnuli na svoje úseky. Postávali v hlúčikoch a niečo si šepkali. Kolegovia jej povedali, že v Žiline sú Sovieti na tankoch a čoskoro prídu aj do Trenčína.
Mária celá vystrašená utekala domov a zvestovala, že sa opäť blíži vojna. V dedine sa opäť objavili sovietski vojaci a ľudia nevedeli, čo môžu čakať. Mária večer z okna videla, ako im pri múriku postávajú dvaja vojaci a zo studne ťahajú vodu. V strachu si ľahla do postele, no čoskoro ju prebralo búchanie na okno. Bolo akurát obdobie česania chmeľu a hlavný agronóm ju prišiel poprosiť, aby ho ešte v noci previezli do sušiarne do vedľajšej dediny.
„Naložili sme plné auto chmeľu a išli do Turnej. Ako sme prišli k vodárni, tam nám zastavili Sovieti. Hádam aj desiati. Zľakli sme sa, pánimoji! Toto bude náš koniec! Vypytovali sa kam ideme, vyskočili aj na auto, či tam voľačo nie je. Ale potom nás pustili. Tak sme prišli do tej Turnej, už mali skončené a hovoria: ‚Zložte to tu a my vám to dosušíme, môžete ísť domov.‘ A ja hovorím: ‚Ja nejdem ani za svet domov!‘ Tak som tam bola do rána. Oni išli domov a zase ich pristavili a naťahovali sa až ich pustili. Vedúci potom ostal na družstve spať,“ popisovala Mária stretnutie s vojakmi Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mária sa v strane nikdy neangažovala. Pamätá si však, že mnoho ľudí nebolo s novým režimom spokojných. No časom sa prispôsobili a život išiel ďalej.
V roku 1985 šla Mária do zaslúženého dôchodku. Na družstve pracovala hlavne v letnej sezóne, v zime to bolo so zárobkom horšie. Preto ani dôchodok nemala príliš vysoký. „Nežná revolúcia, tá mi pomohla. Lenže my sme to ani nepochopili, čo to vlastne je. To väčšinou tí mladí robili, aby bolo lepšie. My už nie. Platy boli lepšie, už sme žili spokojnejšie. Už sme si aj doma čosi vychovali. Keď aj nezarobili, aspoň dochovali. Sliepky, zabíjačky boli,“ spomínala na obdobie nového politického zriadenia. Dôchodok jej časom prepočítali a pridali, tak sa im žilo ľahšie a spokojnejšie. Počas natáčania Mária žila s dcérou a zaťom v Soblahove a patrila medzi posledných pamätníkov druhej svetovej vojny. S láskou uchovávala nádherné soblahovské zvyky a tradície pre ďalšie generácie.
Mária Zaťková odišla na druhý svet v roku 2022.
Článok bol vydaný v spolupráci s Post Bellum. Autorka textu: Adriana Demjanovičová
