Vypadni, ty sem nepatríš, povedala mu učiteľka na olympiáde. Braňo z Detvy dnes zlepšuje Rómom životy

Z chatrčí do murovaných domov

Hlavnú zmenu pocítili jeho predkovia po ukončení vojny predovšetkým v zrušení mnohých zákazov. Mohli znovu voľne a slobodne navštevovať obec aj spoločenské a kultúrne ustanovizne. Vnímanie miestnych Rómov majoritou sa však úplne nezmenilo. Zlepšenie spoločenského postavenia komunity v Detve prišlo po prevrate 1948, kedy dostali možnosť sa aktívnejšie zapojiť do ekonomického života.

Rozvoj osady, ktorá pri Detve existovala niekoľko storočí, nastal v priebehu šesťdesiatych rokov. Z drevených chatrčí sa Rómovia presťahovali do bežných murovaných domov. Rozvoju do značnej miery prispela aj výstavba Podpolianskych strojární, ktoré poskytli pracovné príležitosti obyvateľom celého regiónu. Strojárne dali navyše zamestnancom byty. V  roku 1968 sa presťahovala aj rodina pamätníka, keď otec dostaval nový rodinný dom.

Bojovali proti nútenej asimilácii

Šesťdesiate roky, príznačné tiež obdobím pražskej jari, znamenali obrodný a demokratizačný proces. Pamätníkov otec sa na ňom aktívne podieľal. Bol jedným z členov Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku, ktorý vznikol v roku 1967. Komunistický režim sa snažil Rómov plošne asimilovať.

„Nehovorilo sa o Rómoch, nehovorilo sa o našej kultúre, o našom jazyku. Všetko chceli jednoducho urobiť tak, aby Rómovia neboli. Síce ich volali ľudia cigánskeho pôvodu, ale ich kultúru a jazyk vôbec nechceli akceptovať.“ Tieto tendencie mal snahu zvrátiť práve Zväz Cigánov – Rómov, ktorý mal ambície zastupovať záujmy Rómov žijúcich v Československu.

Po príchode okupačných vojsk v auguste 1968 a následnom potlačení demokratizačných procesov bol však zrušený. Otec pamätníka za jeho členstvo vo zväze nebol prísne perzekvovaný, dostal iba varovanie, nech už sa viac podobne neangažuje. Pamätník si myslí, že to bolo možno vďaka jeho dlhoročnej práci na železnici Československých dráh a za to, že bol vzorný pracovník.

Spájala ich hudba a šport

Obdobie normalizácie predstavovalo pre pamätníka aj obdobie jeho detstva. Vzťahy s okolitou majoritou boli bezproblémové. „Vtedy sa nám žilo dobre po ekonomickej aj spoločenskej stránke života. Ja som mal priateľov Rómov aj Slovákov. A dokonca v určitom období života som mal viac priateľov Slovákov, pretože my sme už v tej druhej polovici osemdesiatych rokov začali počúvať metalovú hudbu. Vtedy sme sa delili nie že Rómovia a Slováci, ale metalisti a depešáci. Hudba nás jednoducho spájala. A spájal nás aj šport.“

S prejavmi rasizmu, aj keď skrytého, sa občas stretol v širšom okolí. Počúval poznámky typu: ´vaši ľudia sú takí a takí´ a na základnej škole, ktorú navštevoval v rokoch 1980 – 1988, zažil nenávistné prejavy od niektorých učiteľov. „Spomínam si na zážitok, kedy sme mali v škole okresné kolo v dejepisnej olympiáde. Vyhral som miestne kolo a súťažil som za našu školu vo finále. Bola plná telocvičňa detí a ja som sedel v prvej lavici pre súťažiacich. Prišla ku mne učiteľka, chytila ma za ucho a hovorí mi: ,Vypadni, ty tu nepatríš!´ Triedna na ňu ale nakričala, že čo si to dovoľuje, že ja súťažím.“ 

Bol som antisystémový

S fragmentmi socializmu v podobe Pionierskej organizácie Slovenského zväzu mládeže sa pamätníkovi spájajú spomienky, ako sa snažil vykrútiť z inak povinných hromadných akcií. „Bol som aj iskrička, aj pionier. To sme museli byť. Na to sa nás nikto nepýtal. Ale nebol som dobrý pionier, nechcel som nosiť uniformu, nechodil som na lampiónové sprievody, pionierske schôdzky a podobne. Hrával som aktívne futbal, tak som sa vyhováral, že máme tréning. Vďaka tomu som sa vyhýbal povinným akciám bez trestov. Systém by mi inak nedovolil vyčnievať z radu. To bolo ich. Musíš byť šedý priemer a vtedy je to najlepšie.“

Ako veľkí fanúšikovia metalovej hudby sa od ostatných pamätník a jeho partia predsa len v niečom odlišovali. Nosili dlhšie vlasy a na odeve mali metalové prvky. V škole im dlhé vlasy, samozrejme, vyčítali. Pamätník dokonca musel priniesť potvrdenie od rodičov, že súhlasia s jeho účesom. Jedného kamaráta zase na ulici kvôli vybíjanému opasku kopol policajt do chrbta. „To bolo úplne bežné, násilie sa používalo zo strany polície bežne a beztrestne. A človek vedel, že je bezmocný, že s tým nič neurobí.“

Zorganizoval študentov na protest

V roku 1988 začal študovať Stredné odborné učilište strojárske v Detve, odbor operátor skladovania hutníckych materiálov. Napriek tomu, že ho škola veľmi nebavila (radšej by bol za humanitný smer), mal dobré známky. Predrevolučné uvoľňovanie režimu na konci osemdesiatych rokov vnímal cez všeobecnú nespokojnosť a zvoľňovanie zažitých pravidiel. Policajti už nešikanovali chlapcov na ulici za dlhšie vlasy, v televízii začali hrávať ich obľúbenú metalovú hudbu. „Komunistická moc dovtedy robila všetko pre to, aby západná kultúra neprechádzala k nám mladým ľuďom, aby nás to neovplyvňovalo.“

Informácie o udalostiach, ktoré sa udiali v Bratislave 16. novembra 1989 a o deň neskôr v Prahe, získal vďaka vysielaniu rádia Slobodná Európa. Zaujímal sa, a tak bol dobre informovaný o tom, čo sa deje. V škole začal ako jeden z prvých organizovať spolužiakov na protest do okresného mesta Zvolen. Aj napriek vyhrážkam profesorov, že ich budú rozháňať lietadlami a obuškami, že ich vyhodia zo školy, nezľakli sa. Protestu sa ich spolu zúčastnilo stopäť.

Ideály novembra 1989 sa nenaplnili

Článok pokračuje na ďalšej strane: