Vypadni, ty sem nepatríš, povedala mu učiteľka na olympiáde. Braňo z Detvy dnes zlepšuje Rómom životy

Ideály novembra 1989 sa nenaplnili

Eufóriu z porážky nenávideného režimu ale zakrátko vystriedalo sklamanie, keď tí najväčší súdruhovia profesori, tí, ktorí sa im predtým vyhrážali, zrazu nosili na odeve pripnutú trikolóru a volali po slobode. Následná privatizácia sa Detvy veľmi dotkla. Podpolianske strojárne zamestnávali väčšinu obyvateľov obce, ktorí po ukončení vojenskej výroby prišli o prácu.

Mnohí odišli do zahraničia. Pamätník ostal doma a bral, čo bolo - väčšinou v stavebníctve. Ťažkej manuálnej práce bol nedostatok a Rómovia sa nedokázali rekvalifikovať. Postupne stratili pracovné návyky a ich deti pracovný vzor. Prestali študovať stredné školy a ostali v začarovanom kruhu. Pomôcť nevedeli ani úrady práce.

Pamätníka sklamal aj rozpad Česko-Slovenska, ktoré mal rád. V rodine sa obávali, že môže prísť niečo podobné ako za Slovenského štátu. Následné obdobie mečiarizmu vnímal cez rozkrádanie majetku štátu, ktorý išiel do súkromných rúk protežantom HZDS. A tiež cez mafiánske skupiny, ktoré mali de facto neobmedzenú moc. Bolo verejným tajomstvom, že existovali skupiny, ktoré sa živili okrádaním obchodníkov výpalníctvom.

Z kamarátov sa stali nacisti

V novembri 1989 vznikla Rómska občianska iniciatíva a nastal rozvoj rómskej politiky. Po voľbách v roku 1992 a so vznikom Slovenskej republiky sa ale na Slovensku začal šíriť extrémizmus. „Ešte v roku 1991 sme zachytili v Čechách pogromy na rómskych obyvateľoch, prvých  “naziskinheadov“, stále ich však bolo menej ako nás. Už sme ale videli, že sa tá situácia zhoršuje. Akoby tie najhoršie živly, ktoré dovtedy nemohli prejaviť ten extrémny nacionalizmus, teraz si zmysleli, že je sloboda, tak môžu.“

Branislava šokovalo, keď ho nechceli pustiť s bratom do reštaurácie. Mohli vojsť až vtedy, keď sa za nich prihovorila čašníčka, ktorú poznali. Z mnohých kamarátov sa zrazu stali nacisti. Neboli výnimočné ani útoky na predstaviteľov menšiny na ulici. V Detve dokonca napadli baseballovými pálkami ľudí s deťmi, ktorých vážne zranili. A páchatelia vyviazli iba s niekoľkomesačnými podmienkami.

„Justícia dala jasný odkaz. Ak nedostali exemplárne tresty, čoho sa majú obávať tí ľudia? A vieme, že z tohto prostredia vyšiel aj vodca ĽSNS.“

V boji proti predsudkom a rasizmu sme veľa zameškali

Tendencie extrémizmu a rasizmu vníma dodnes. Spomína napríklad upálenie Mária Gorala, vraždu Anastázie Balážovej, či umučenie Karola Sendreia na smrť priamo na policajnej stanici. Hnevá ho, že ani za tieto skutky nedostali páchatelia primerané tresty. Ďalším fenoménom je aj politické násilie na skupine obyvateľov, ktoré sa udialo napríklad v Moldave nad Bodvou alebo vo Vrbnici. Mnohé iné prípady ani neboli medializované.

Zlyhanie vidí v nečinnosti a neschopnosti demokratických strán spolupracovať, čo podľa neho vedie ľudí k extrémistickým názorom. Verí však, že o zlepšenie vzťahov medzi majoritou a minoritou má zmysel pokúšať sa. „Keby som nevidel východisko, tak sa neangažujem, pretože by to bol márny boj. To východisko znamená spolupracovať. Musí nastať spolupráca a chuť riešiť veci z oboch strán. Ale odborníci, nie politici. To je základ. Keď už sa nenaučíme žiť spolu, aspoň vedľa seba. To nie je také ťažké. A v čo najväčšej možnej miere potláčať extrémizmus.“

Ma bisteren!

Pamätník spolupracuje aj na projekte Ma bisteren! (Nezabudnite!). Zastrešuje ho občianske združenie In Minorita, ktoré sa sústreďuje na tému pripomínania rómskeho holokaustu. Vďaka projektu sa stihli zachytiť svedectvá preživších, ktorých je po toľkých rokoch takmer nemožné nájsť a viac-menej môžu rozprávať už iba ich potomkovia.

Článok pokračuje na ďalšej strane: