Špinavá Židovka, kričal po nej chlapec na ZŠ. Miriam z Považia sa vtedy rozhodla, že bude pomáhať ľuďom
Jej rodičia bojovali v Slovenskom národnom povstaní a ako Židia sa museli ukrývať, ale horšie bolo pre nich prežiť komunizmus.
„A tak ma v noci z 28. na 29. augusta zobrali rodičia tak, ako som bola v letných topánočkách a v jednej sukničke,“ pamätá si Miriam. Dostali sa na moravskolieskovské kopanice a tam, v stodole, našli svoj úkryt spolu s rodinou jedného židovského lekára. Kopaničiari im aspoň z času na čas priniesli trochu jedla. Jedného dňa sa dozvedeli, že sa chystajú tzv. lapačky na mužov.
„Naozaj, v noci sme sa zobudili na štekot psov a na to, už neviem, či si to pamätám, alebo sa to hovorilo, ale počuli sme štekot psov a hlasy ľudí a otec s tým lekárom vyskočili a ušli tým druhým východom z tej stodoly. A my sem tam zostali – tie dve ženy a my tri deti,“ vyrozprávala.
V úkryte ich objavili gardisti a poslali ich dolu do dediny s prísľubom, že ženám nič nerobia. „Ešte sme neboli poriadne v Novom Meste, keď nás chytili,“ hovorí. Ženy a deti boli sústredené v synagóge, ale pamätníčka sa chcela hrať vonku na slniečku. Tam si ju všimol nemecký vojak a prekvapila ho jej plynulá znalosť nemčiny a aj árijský vzhľad.
Keď jej mamičku oslovil milostivá pani, nabrala odvahu a poprosila ho o pomoc. S namiereným bajonetom ich viedol von z mesta. „A mama hovorila, že celou tou cestou čakala, kedy strelí. Nestrelil,“ rozpráva Miriam. V stodole už na nich čakal otecko aj lekár. Jeho žena aj dve dcéry však zostali v synagóge v Novom Meste čakajúc na svoj ďalší osud.
Tú malú si tu nechám
Po pár dňoch ponevierania sa po lese stretli staršiu ženu, ktorá im na chvíľu poskytla teplo domova. Vedela však, že ich nemôže zachrániť všetkých. Navrhla im, že zachráni aspoň dievča. „Keď sa vrátite, vrátim vám ju. Keď sa nevrátite, tak z nej vychovám poriadneho človeka,“ vyriekla vtedy.
Katka Pastorková sa o pamätníčku starala ako o vlastnú dcérku, hoci sama vychovávala piatich synov, traja bojovali v SNP, dvaja sa učili dolu v dedine. Domnelú idylku čoskoro narušil príchod vlasovcov, ktorí jedného dňa zavítali do ich chalupy. Bolo im zvláštne, že tak stará žena vychováva štvorročné dieťa.
Pamätníčka im svojou detskou nevinnosťou a dôverčivosťou vyzradila, že rodičia sú partizáni. Katke sa podarilo situáciu zachrániť, ale jej synovia pri najbližšej návšteve zbili pamätníčku. „Do dnešného dňa im to nezazlievam. Len nesmieš hovoriť, nesmieš hovoriť. Ja som prestala hovoriť,“ spomína.
