Špinavá Židovka, kričal po nej chlapec na ZŠ. Miriam z Považia sa vtedy rozhodla, že bude pomáhať ľuďom
Jej rodičia bojovali v Slovenskom národnom povstaní a ako Židia sa museli ukrývať, ale horšie bolo pre nich prežiť komunizmus.
Mamička sa po dcéru vrátila 1. mája 1945. „Spoznala som ju, že to je moja mama. Zaseklo mi, ja som nevedela povedať jedno slovo, ja som utekala k nej, chytila som ju okolo nôh a stáli sme tam dvadsať minút bez toho, že by sme povedali jedno jediné slovo,“ pamätá si Miriam. S Katkou udržiavali kontakt aj po vojne. Pamätníčka pred piatimi rokmi navštívila jej hrob v Moravskom Lieskovom. „Jak som stála pri tom hrobe, tak celkom automaticky mi padali slzy,“ poznamenala. Pristúpila ku nej neznáma žena, Katkina vnučka. Dozvedela sa, že pamätníčka je v dedine pri hrobe svojej záchrankyne.
Rodičia v SNP
Po vyhlásení Slovenského národného povstania sa rodičia pridali k partizánskej jednotke pod ruským velením. Spočiatku sa držali pri sebe, ale pri prvej prestrelke sa ich cesty rozdelili. Až do konca vojny nevedeli, či ten druhý ešte žije. Správy o dcére však mali priamo od Katky, s ktorou si pravidelne písali.
V pamäti jej utkvela návšteva otecka počas zimných mesiacov. Strávila s ním celý jeden deň v partizánskom tábore. Keď pamätníčka jedného dňa už po vojne upratovala doma zásuvky, našla zelenú výložku s hákovým krížom. Patrila nemeckému vojakovi, ktorého otecko zastrelil. Vo februári 1945 zajala ich partizánska jednotka dvoch nemeckých vojakov. Ruský generál ich dal vyzliecť donaha a dal oteckovi príkaz: „Strieľaj! Alebo ty strelíš, alebo ja strelím. Ale keď strelím, strelím do teba.“
Počas komunizmu zažili horšie časy ako za vojny
Otecko sa z vojny vrátil až v júni 1945 ako veľký partizán s množstvom ocenení. Už v januári 1946 sa im predčasne narodil synček. Arizovaná kníhtlačiareň im bola po vojne vrátená a otecko krátko na to vstúpil do komunistickej strany. Jeho ideály budovania šťastnej socialistickej spoločnosti sa však veľmi rýchlo rozplynuli.
V roku 1947 sa v Novom Meste konala veľká demonštrácia, ktorej sa zúčastnil aj otecko. Keď sa sprievod dostal k synagóge, dav kričal heslá: „Židia do Palestíny.“ Heslo bolo symbolom pretrvávajúceho antisemitizmu. Otecko sa rozhodol zo strany vystúpiť. Pocity dezilúzie zo stavu spoločnosti boli v nasledujúcich rokoch ešte umocnené. Vo februári 1948 im začala horieť predajňa kníh pri tlačiarni. Žandári z úmyselného podpaľačstva obvinili otecka z dôvodu mylnej mienky, že sa týmto spôsobom chcel vyhnúť znárodneniu. Musel si svoj trest odsedieť vo väzení.
„Bol tam asi pol roka. Potom ho pustili. Vtedy mu už zobrali aj tú tlačiareň, a tak išiel pracovať ako kníhtlačiar do vojenskej kníhtlačiarne v Trenčíne,“ rozpráva Miriam. Relatívne pokojne však žili len do roku 1951. Otecko bol súdený vo vykonštruovaných politických procesoch. Vyslúžil si jeden a pol ročný trest vo väznici v Ostrave. Aj tieto procesy sa niesli v znamení pretrvávajúcich xenofóbnych postojov voči židovskej minorite.
