Nacisti pri ústupe zamínovali Bratislavu a chceli ju zničiť. Matej ich presvedčil, aby to nespravili
Danielin otec za vojny zachránil Bratislavu. Počas komunizmu sa musela rodina z mesta vysťahovať.
Rodina sa presťahovala do malej letnej kuchynky, kde trávila dni, a na noc chodievali na druhý koniec dediny. Tam im poskytli dve malé izby. Pamätníčka to brala ako dobrodružstvo. „Otca stále sledovala ŠtB a nemohol si nájsť zamestnanie. Každý deň chodieval do Nitry a hľadal si prácu. To, že je nezamestnaný, doma tajil.“
Po roku si otec našiel zamestnanie ako podnikový právnik v Zelovoci. Rodina mala zákaz cestovať do Bratislavy. Jedine s potvrdenkou, že idú k lekárovi. V roku 1954, po smrti Stalina a Gotwalda, strávili deti letné prázdniny v Bratislave.
„Mama vybavila, aby nás zobrali na školy v Bratislave. Rodičia dostali povolenie vrátiť sa do mesta, no nemohli žiadať o byt.“ Rodina sa tak nasťahovala do ateliéru po strýkovi, kde bývali spolu s tetou.
„Na Vianoce 1945 som dostala plniace pero a rysovaciu dosku. Tú som používala ako stôl. Pero mi vydržalo a doštudovala som s ním vysokú školu,“ hovorila pamätníčka. „Mama chodievala na trh na Rybnom námestí. Tam predávali Bulhari, ktorý bývali v Prievoze. Pamätali si na otca. Ten im počas toho, ako tam pracoval ako kamenár, písal rôzne odvolania a žiadosti.“ Teraz sa mu odvďačili tak, že to, čo nepredali na trhu, ponúkli rodine za lepšiu cenu.
V rodičovskom dome si ŠtB zriadilo jasle. Neskôr ich využíval Národný výbor. V roku 1957 dostala rodina byt na Mýtnej. „Za dobré známky sme so sestrou dostávali sociálne štipendium a mama sa mohla starať o tetu. Nemusela chodiť do roboty. Teta zomrela v roku 1965.“
Daniela zmaturovala na gymnáziu na Vazovovej v roku 1962. „Chcela som byť biologička, pracovať v laboratóriu v bielom plášti,“ spätne spomínala na svoje štúdium. Už na strednej škole pracovala na tvorbe prírodovedeckého časopisu. Sestra po skončení strednej školy nemohla študovať na vysokej škole.
V Karlových Varoch si urobila nadstavbu v odbore ekonomika v cestovnom ruchu. Podarilo sa jej zamestnať v Čedoku, čo bola obrovská pomoc do domáceho rozpočtu. V roku 1968 vycestovala do Nemeckej spolkovej republiky. V Mníchove začala študovať na vysokej škole slavistiku a anglistiku. V lete 1972 jej povolenie zrušili. Ostala tam, kým nedoštudovala. Aby sa mohla vrátiť domov, vydala sa za svojho spolužiaka. Dostala vysťahovalecký pas. Inak jej hrozilo väzenie.
